Friday 24 February 2023

Umelecká kritika v ére politickej korektnosti

Kamarátka mi v reakcii na moju recenziu Sklenej cibule a predchádzajúcu poviedku napísala, že sa nestotožňuje s mojou kritikou politickej korektnosti a že otázku scitlivovania spoločnosti považuje za zásadnú. Naopak, kamarátka súhlasí s Martinom M. Šimečkom, ktorý sa pred pár rokmi v ktoromsi komentári na N-ku čudoval, čo ľudí na politickej korektnosti tak poburuje, keď vlastne ide len o modernú podobu zdvorilosti. Tu moja odpoveď.
Busty Schlegelovcov; kritik Friedrich Schlegel (1772 – 1829) je ten vpravo. Foto – Thomas Holbach/Wikipédia (CC BY-SA 3.0)

Nesúlad zrejme vzniká najmä tým, že pod „politickou korektnosťou“ si každý z nás (kamarátka, ja aj Šimečka) predstavuje niečo (trochu alebo celkom) iné.

Ja ju skutočne považujem, ako som spomenul v recenzii, za najhoršiu myšlienkovú epidémiu dneška, ale pácha celospoločenské škody, nielen myšlienkové.

Vedie napríklad k tomu, že pracovné miesto nemusí dostať osoba s najlepšími schopnosťami vykonávať danú prácu, ale osoba z tej „správnej“ menšiny, „správnej“ farby kože, „správneho“ pohlavia, so „správnymi“ názormi.

„Ani nevadí, že nemáš schopnosti vykonávať svoju prácu – hlavne, že máš správne názory! Alebo že si z tej správnej menšiny, ktorú v našom pracovnom kolektíve zatiaľ nemáme dostatočne reprezentatívne zastúpenú! Že preto toto pracovné miesto nemôžeme dať inému kandidátovi, hoci ten má lepšie schopnosti než ty? Čo sa dá robiť, nejako to už prežije! Taký je život!“

V tomto je politická korektnosť nasledovníčkou komunistickej ideológie, ktorá v našej krajine bačovala v rokoch 1948 – 1989. V totalitnej spoločnosti nešlo o to, aby prácu vykonávali tí s najlepšími schopnosťami, ale tí s „najlepšími“, „oficiálne schválenými“ názormi. Po puči v roku 1948 sa mnoho „robotníkov a roľníkov“ šibnutím čarovného prútika premenilo na univerzitných profesorov. Podľa toho to aj celé dopadlo, hoci trápenie trvalo 41 rokov.

Som presvedčený, že je možné byť v plnej miere „zdvorilý“ aj „citlivý“ bez toho, aby sa nad tým vznášala večne karhajúca a sekírujúca ideológia „politickej korektnosti“. (Tak ako je možné zastávať plnú rovnoprávnosť žien aj bez toho, aby si človek na seba lepil módnu nálepku „feministu“.)

Naozaj sa ideme v roku 2023 hrať na to, že sme znova objavili teplú vodu, čiže „zdvorilosť“ alebo „citlivosť“? Až do 21. storočia, postihnutého ošiaľom politickej korektnosti, sme boli všetci neandertálci?

Predstavy o tom, čo konkrétne je alebo nie je dostatočne „zdvorilé“ alebo „citlivé“, sa stáročiami prirodzene (a verme, že pozitívne) vyvíjajú a precizujú, ale na ich ďalší prospešný rozvoj nie je potrebná žiadna zastrešujúca (či skôr zastrašujúca) ideológia „politickej korektnosti“.

Neraz sa ani ľudia v užších pracovných kolektívoch nevedia zhodnúť na tom, čo je „zdvorilá“, resp. štandardná pracovná diskusia. Hlavná tragédia diskusií býva v tom, že ľudia typicky nedokážu rozlišovať diskusné argumenty ad rem (k veci) od ad hominem (osobných). A keď to nedokáže rozlišovať napríklad niekto vo vedúcej funkcii, je to dvojnásobná tragédia. Keď má vedúci pracovného tímu inú predstavu o tom, čo je vraj „zdvorilá“ a „citlivá“ komunikácia, než majú jeho podriadení, potom „politická korektnosť“ (teda presadzovanie, stoj čo stoj, „zdvorilej“ či „citlivej“ komunikácie) plní spomenutú zastrašujúcu funkciu. Vedie nie k tomu, že sa diskusia ako celok stane „zdvorilejšou“ či „citlivejšou“ (čo je oficiálne proklamovaným „cnostným cieľom“), ale vedie k umlčaniu druhej strany diskusie. A to je niečo celkom iné.

Presne takto, ako sme to ilustrovali na maličkej vzorke pracovného kolektívu, by to dopadlo aj celospoločensky, keby nejaká spoločnosť bola taká pochabá, že by si určila za cieľ „politickú korektnosť“.

Som presvedčený, že skutočná „zdvorilosť“ a „citlivosť“ diskusie spočíva v tom, že nikdy nepodsúvame iným účastníkom diskusie zlé úmysly.

Wikipédia má tento zásadný princíp zakódovaný už v pravidlách pre prispievateľov:

Always assume good-will on the part of other contributors.
Vždy predpokladaj dobrú vôľu u ostatných prispievateľov.

Naproti tomu motto fanúšikov politickej korektnosti je opačné:

Always assume malice on the part of those who disagree with you.
Vždy predpokladaj zlé úmysly u ľudí, ktorí majú odlišné názory ako ty.

Pokiaľ ide o recenziu, úmyselne som sa v nej snažil prezradiť o Sklenej cibuli čo najmenej. Úlohou recenzie nie je „prezrádzať“ o filmoch čo najviac – to už by boli spoilery.

Úlohou recenzie je vyjadriť čo najjednoznačnejšie odporúčanie čitateľom recenzie: oplatí alebo neoplatí sa pozrieť si tento film? Prečítať si túto knihu? Ísť na túto výstavu? (Atď.)

Lebo to najdrahocennejšie, čo čitatelia recenzií majú, je ich voľný čas. Treba veľmi zvažovať, pozretiu akého filmu, prečítaniu akej knihy, vypočutiu akého albumu obetujeme svoj voľný čas, lebo (spomenul som to v úvode recenzie) skôr, než si pozrieme/prečítame/vypočujeme všetko, čomu by sa oplatilo venovať náš čas, zomrieme. Jednoducho to nestihneme.

Verím, že mojej recenzii uzná kamarátka aspoň to, že jasne obsahuje odporúčanie, či sa Sklenú cibuľu (ale hlavne Na nože) oplatí alebo neoplatí pozrieť.

Aj všetko ostatné, čo som v recenzii spomenul (v priebehu včerajška som pridal zopár ďalších odsekov), smerovalo k tomu istému: čo ešte by mohlo divákov navnadiť, aby si Sklenú cibuľu predsa len pozreli a investovali do nej svoj drahocenný voľný čas, hoci ako celok nie je Sklená cibuľa plne uspokojivá?

Ak kamarátku nič z toho, čo som v recenzii spomenul, na pozretie filmu nenavnadilo, resp. ju pred jeho pozretím nevarovalo (lebo to je takisto dôležitý, opačný cieľ recenzií) – nuž, potom v prípade mojej kamarátky recenzia nesplnila svoj účel. A ak by to takto dopadlo u (veľkej) väčšiny čitateľov recenzie, potom je to recenzia zlá.

V dnešnej žurnalistike sa veci často robia naopak. Hodnotiace úsudky sa neustále pchajú tam, kde nemajú čo hľadať (do spravodajstva). A naopak: tam, kde hodnotiaci úsudok tvorí jadro žánru, teda v umeleckej kritike, ho neraz treba hľadať s lupou.

Umelecká kritika znamená nielen chváliť, ale aj „haniť, kritizovať, varovať“.

Nemecký kritik Schlegel spred dvoch storočí to dokonca označil za prvú úlohu umeleckej kritiky: „Najprv treba odpratať všetok odpad – a až potom môžeme začať chváliť to málo, čo nám ešte zostane.“

Politická korektnosť pácha veľké škody aj v umeleckej kritike.

Napríklad na Amazone bola dlhé roky možnosť vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas so zverejnenou recenziou. Čo však urobil Amazon pred pár rokmi pod tlakom bujnejúcej epidémie politickej korektnosti? Zrušili tlačidlo nesúhlasu („dislajk“). Zostala už iba možnosť „lajku“ – súhlasu s recenziou. Tak ako kedysi za komunistického režimu: „Buď súhlasíš, alebo shut up!“

Rád som písal (v angličtine) recenzie (najmä knižné) na Amazon (tu je výber z nich). V posledných rokoch to však už nerobím – nemám záujem. Ja totiž chcem vedieť, koľko ľudí s mojou recenziou nesúhlasí. Nijako ma to neurazí ani nič podobné. Čo mi pomôže, že moja recenzia z 5. decembra 2012 získala 52 „lajkov“, keď možno získala zároveň aj 500 „dislajkov“?! (Viem, že to tak nebolo – mala len pár „dislajkov“, ale ide o princíp.) Vidieť pri každej recenzii pomer lajkov a dislajkov považujem za úplný základ – túto informáciu by mali vždy vidieť aj autori recenzií, aj ich čitatelia.

Filmový portál IMDb pod tlakom precitlivenej politickej korektnosti pred niekoľkými rokmi pristúpil k rovnakému kroku: pri recenziách zmizol počet „dislajkov“ a zostali len „lajky“. Prišlo však (našťastie!) k masovej vzbure návštevníkov portálu a IMDb počet „dislajkov“ k recenziám vrátil; preto na tento portál posielam svoje recenzie naďalej, hoci primárne sa snažím na svoje vlastné stránky AveKritik.

Napríklad odbornou filmovou kritikou do nebies vychvaľovaný hongkonský film Chungkin Express (1994) považujem za neznesiteľný gýč, ktorému som bol schopný dať len 1 hviezdičku na škále od 1 do 10. Som rád, že pri mojej recenzii filmu na IMDb svieti údaj, že 19 ľudí dalo recenzii „lajk“, 9 ľudí „dislajk“. Možno na mojej kritike prechváleného filmu predsa len niečo bude! Keby som však pri recenzii videl len počet 19 „lajkov“, ale nič viac, nepovedalo by mi to vôbec nič, lebo čo ak „dislajkov“ bolo 190?

Najväčšiu „politicky korektnú“ blamáž v oblasti tvorivosti spáchal v poslednom čase Google, konkrétne YouTube. Pamätám si ešte časy, keď sa na YouTube dali jednotlivé videá hodnotiť hviezdičkami od 1 do 5.

Potom, zo dňa na deň, YouTube zrušil hviezdičkovanie videí a zostala už iba možnosť dať videu „lajk“ alebo „dislajk“. Už to je katastrofa, lebo predsa nežijeme v „čierno-bielom svete“: nie je to tak, že všetky videá sú „buď dobré, alebo zlé – nič medzi tým“. Realita je skôr taká, že veľká väčšina videí na YouTube bude (prinajlepšom!) priemerná. A aj na pozitívnej škále je veľký rozdiel medzi tým, či je niečo „iba dobré“ (teda, povedzme, „štvorhviezdičkové“) alebo „až úžasné“ („päťhviezdičkové“).

YouTube teda všetko znivelizoval na dve úrovne a dlhé roky sa videá dali už len „páčikovať“ alebo „nepáčikovať“.

Ale ani to epidémii politickej korektnosti nestačilo. Minulý rok pristúpil YouTube k ďalšiemu radikálnemu, až šialenému kroku – rovnakému ako Amazon: teraz už pri videách svieti len údaj o počte lajkov. Koľkým ľuďom sa video nepáčilo, už nevidno. (Tento údaj vidí už len autor videa – diváci nie.) Veď čo keby sa niekto urazil a nervovo sa zrútil z toho, koľko dostal „dislajkov“! Ach jaj, akí sme v roku 2023 všetci precitlivení!

Najsmutnejšie na tom celom však je, že divákom na YouTube sa týmto v značnej miere vzala možnosť orientovať sa medzi nespočetnými videami a rýchlo nájsť tie naozaj kvalitné. Na YouTube sa napríklad nachádza aj množstvo „technických návodov“ na vyriešenie takého či onakého počítačového problému. Niektoré návody sú lepšie, iné horšie. Teraz ako diváci už nevieme, ktoré sú tie lepšie návody, lebo pri všetkých videách svietia iba lajky. Pričom absolútny počet lajkov (a ani prehraní videa) neznamená nič – je logické, že novšie video ich bude typicky mať menej než staršie video; video z populárneho kanála viac než video z drobného amatérskeho kanála, čo však nezaručuje, že je kvalitnejšie. Najväčšiu výpovednú hodnotu pre divákov pri videách na YouTube mal práve pomer lajkov k dislajkom – a túto najužitočnejšiu pomôcku YouTube divákom zobral.

Keď teda práve korporácia ako Google, ktorá takto podlieha tlakom politickej korektnosti, o sebe bombasticky tvrdí, že ide na internete „bojovať proti dezinformáciám“, môžem sa na tom nanajvýš trpko zasmiať. Google má v dôsledku takýchto krokov u ľudí zrejme nulový kredit „bojovať“ proti čomukoľvek, a tak sa nečudujem, že mu ľudia nedôverujú. Nedávny prieskum zistil, že „kampaň Googlu proti dezinformáciám“ dosiahla na Slovensku účinok 0,0. Prekvapuje to niekoho?

Politickej korektnosti najnovšie podľahol aj legendárny americký hudobný časopis Rolling Stone – ako som sa dočítal, zrušili hviezdičkovanie (od 1 do 5) pri recenziách nových albumov. Môže existovať absurdnejšia kombinácia? Ako môže niekto chcieť zosúladiť precitlivenú politickú korektnosť s hlavnou ideou rockovej hudby, ktorou odjakživa bola nekompromisná dravosť a spontánnosť bez ohľadu na prevládajúce konvencie?

Kamarátku ubezpečujem, že by som vo svojej recenzii dokázal presne špecifikovať, v čom spočívajú „politicky korektné spoilery“ v Sklenej cibuli. No ak je možné napísať recenziu bez spoilerov, vždy to rád urobím – a tu to možné bolo. Hoci dokonca aj pri takomto znení recenzie mám obavu, či som už len konštatovaním, že sa vo filme politicky korektné spoilery nachádzajú, neprezradil priveľa. Čitatelia si totiž pri sledovaní filmu môžu nevdojak spomenúť: „Aha, asi toto sa v tej recenzii myslelo tou ‚politickou korektnosťou‘!“ A môže im to prekaziť zážitok zo sledovania zvyšku filmu, ak by nebodaj uhádli rozuzlenie už vopred len so zohľadnením aspektu politickej korektnosti.

Dosť často však nie je možné napísať recenziu bez spoilerov. Teda nedá sa vysvetliť, prečo je filmové alebo literárne dielo dobré alebo zlé, bez diskusie o konkrétnostiach zápletky či rozuzlenia deja. Mnohé moje recenzie teda (žiaľ) spoilery obsahujú, ale čitateľov recenzie na to vždy vopred upozorním, že „nasleduje spoiler“.

Preto som zástancom známkovania v rámci umeleckej kritiky (znova niečo, čo sa v dnešnej slovenskej žurnalistike nerobí takmer vôbec): od A do F, od 1 do 5 alebo od 1 do 10 hviezdičiek... – to je jedno ako, ale aspoň nejaké známkovanie je potrebné. A to aby čitateľ v prípade, že recenzia obsahuje spoilery, sa mohol zorientovať aj bez prečítania recenzie aspoň podľa známky pri recenzii: či mu teda dané dielo bolo odporučené alebo nie, a ak bolo odporučené, nakoľko dôrazne.

Lebo ako som napísal v recenzii Sklenej cibule, je zásadný rozdiel medzi dobrými, výbornými, skvelými a geniálnymi umeleckými dielami. To je celá škála. Ale v typicky chváliacich textoch dnešnej recenzentskej tvorby sa rozdiely medzi „dobrým“, „výborným“ a „geniálnym“ stierajú a čitatelia si po dočítaní recenzie nemusia byť istí, na čom vlastne sú.

Nehovoriac o tom, že keď sa recenzujú diela domácej umeleckej scény, neraz to vyznieva tak, akoby sa písalo o osobných kamarátoch – a že sa píše hlavne tak, aby si recenzenti nikoho nepohnevali a nikoho neurazili. (Znova tá prekliata „politická korektnosť“!) Nemecký kritik Reich-Ranicki si zakladal na tom, že s nemeckými literátmi neudržiaval podľa možnosti žiadne osobné styky – nechodieval s nimi na pivo ani nič podobné. Vedel, že keby to robil, už by o ich dielach nedokázal písať recenzie tak nepredpojato, ako to čitatelia od umeleckej kritiky právom očakávajú.

Ľudský život je typicky taký krátky, že asi by sme svoj voľný čas mali venovať len tým skvelým a geniálnym dielam – na „iba výborné“, „iba dobré“ diela nám už zväčša nezostane čas. Nehovoriac o priemerných a zlých dielach, ktorých je drvivá väčšina v každom odvetví umenia a ľudskej činnosti. Čiže už kvalita je drobná menšina v rámci všetkej tvorby, a v rámci kvalitynajvyššia kvalita je ešte drobnučkejšia menšinka. No aj na túto najdrobnejšiu menšinku je ľudský život typicky prikrátky, aby ju človek stihol všetku skonzumovať.

Pokiaľ ide o poviedku, tá je v prvom rade satira. A prvým príznakom satiry je to, že preháňa. Takže áno: ak sú redaktorky krásne, musia byť megakrásne; ak sú naivné či hlúpe, musia byť meganaivné či megahlúpe. Ak je šéfredaktor despota či grobian, musí byť megadespota a megagrobian. Ak je Bartleby the scrivener neatraktívny starší človiečik, tak nielen tak „obyčajne“, ale musí mať aj vred na nose ako Quasimodo. Nejde tu o „vykresľovanie stereotypov“ (a už vôbec nie rodových – to by už znova bolo podsúvanie nečistých motívov autorovi), ale o požiadavku satirického žánru.

Témou poviedky však nie je politická korektnosť, ale to, čo mi tak prekáža na dnešnej žurnalistike (aj v podaní CNN alebo New York Times – ani nehovoriac o žumpe ako Fox News): zmiešavanie spravodajstva s hodnotiacimi úsudkami.

Som fanúšik „hemingwayovského“ poňatia žurnalistiky: novinári majú čitateľom „len sprostredkovať, čo počuli a videli“. Ale hodnotiaci úsudok už majú prenechať na čitateľov. Novinári nemajú byť takí samoľúbi, aby sa domnievali, že bez ich pomoci si čitatelia hodnotiaci úsudok vytvoriť nedokážu.

To bolo spravodajstvo. Niečo iné je rubrika komentárov, ale tá má byť od spravodajstva zreteľne a prísne oddelená. A má obsahovať celú škálu rozličných názorov – aby to nebolo tak, že všetky komentáre neomylne brnkajú na tú istú názorovú strunu, takže čitateľ si ani nemusí pozrieť, ktorý redaktor či redaktorka napísal(a) dnešný komentár, lebo čitateľ už vopred vie, že aj dnes to bude v bledomodrej variácii viac-menej to isté ako v každý iný deň v hociktorom inom komentári.

Pointou poviedky teda bolo poukázať na takú žurnalistiku, ktorá je „postavená na hlavu“: keď sa spravodajstvo nezačína s tým cieľom, že „ideme zistiť, čo sa stalo, a sprostredkujeme to našim čitateľom“, ale keď je cieľom akoby opak: máme už vopred vytvorený nejaký názor, ten si želáme v spravodajstve (!) vyjadriť a dať najavo našim čitateľom, aby sme ich „poučili“ či „strhli na svoju stranu“ – a tak ideme von do sveta a hľadáme si v ňom tie výseky reality, ktoré nám zapadnú do obrazu, ktorý si želáme pre svojich čitateľov vytvoriť, a všetko ostatné a priori ignorujeme či odmietneme, prípadne rovno haníme ako „nevzdelanosť“, „dezinformáciu“, „manipuláciu“ či „konšpiráciu“.

Ja som len bloger a kde by som ako bloger vzal v sebe tú nebotyčnú sebadôveru, že hoci som len bloger a nevyštudoval som (napríklad) medicínu, osobujem si právo kádrovať medzi lekármi a rozdeľovať ich na „dôveryhodných“ a „manipulatívnych“ lekárov, na „dobrých“ a „zlých“?

Ako to, prosím pekne, mám dokázať posúdiť ja ako bloger, keď ja sám som medicínu nevyštudoval, ale tí „dobrí“ aj „zlí“ lekári áno? Ako môžem mať ja – laik v odbornej oblasti – istotu, ktorá skupina lekárov má pravdu? Kto som ja (bloger či novinár), aby som robil sudcu a rozhodcu, ktorá skupina lekárov má pravdu? Kto vôbec prišiel na nápad, že práve my blogeri alebo novinári budeme robiť takýchto sudcov a rozhodcov v oblastiach, na ktoré nie sme odborne nijako kvalifikovaní? Naozaj by nám ako blogerom či novinárom nestačil ten „Hemingwayov prístup“ nepredpojatosti a referovania bez pridávania akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku z našej strany? On to s týmto prístupom – keď ho zo žurnalistiky aplikoval na „veľkú literatúru“ – dotiahol na Nobelovu cenu.

Za úlohu spravodajských novinárov by som považoval zistiť, že na riešenie problému X existujú názory A, B, C, pričom čitateľov objektívne a nepredpojato poinformujeme (ak sa nám podarí zistiť spoľahlivé a neskreslené údaje), že väčšina odborníkov v oblasti favorizuje riešenie A, menšina B a zopár aj C. To úplne stačí: zo strany spravodajského novinára k tomu netreba pridávať žiadne hodnotiace úsudky – takto je informáciu (čiže aký je objektívny pomer vecí) v rámci spravodajstva možné sprostredkovať čitateľom, a názor na to nech si už čitatelia utvoria sami.

Za úlohu blogera či spravodajského novinára teda nepovažujem vybrať si z názorov A, B, C ten, ktorý sa mi páči najviac, a začať zaň vášnivo agitovať, roztrubovať na všetky svetové strany, že „riešenie A je jediné správne!“ (to sú tie „namodro natreté pouličné lampy“ v poviedke), a kto sa nebodaj opovažuje zastávať odlišný názor B či C, je popletko, prípadne až manipulátor, dezinformátor, konšpirátor a vôbec pre spoločnosť škodlivý živel.

Nehovoriac o tom, že brať „väčšinu“ ako spoľahlivý indikátor správnosti názoru by bolo pochabé. Vydávať väčšinový či konvenčný názor za „odborný konsenzus“ je takisto podradný trik – to nie je význam slova konsenzus. Je síce možné, prípadne pravdepodobné, že „väčšina má pravdu“, ale v žiadnom prípade to nie je zaručené. Keď ťukám tieto riadky vo februári 2023, väčšina voličov na Slovensku si želá návrat Pellegriniho a Fica k moci v kombinácii s podporou fašistov a ďalších podobných elementov. Majú pravdu? Ktorýsi filozof sa pre istotu vyjadril provokatívne v opačnom duchu: „Väčšina sa vždy mýli.“

No comments:

Post a Comment